Dokumenty EÚ

  • Stratégia rovnosti žien a mužov (2010-2015);
  • Odporúčanie Rady k národného programu reforiem Slovenska na rok 2012 a ktorým sa predkladá stanovisko Rady k programu stability Slovenska na roky 2012 – 2015;
  • Barcelonské ciele: Rozvoj zariadení starostlivosti pre malé deti v Európe s ohľadom na trvalo udržateľný a inkluzívny rast, máj 2013.

Zosúlaďovanie práce a rodinného života sa stalo dôležitou súčasťou mnohých oblastí politiky EÚ a jej členských štátov. Základný rámec pre opatrenia v oblasti zosúlaďovania práce a rodiny resp. súkromia (tzv. work-life balance) bol na pôde Európskeho spoločenstva (ďalej len „ES“) postavený začiatkom 90. rokov. Následne sa posilňoval a rozpracúval až do dnešnej podoby, kedy sú politiky zosúlaďovania jednou z významných ciest k naplneniu cieľov stratégie Európa 2020.

Popri politikách zameraných na posilnenie rodovej rovnosti, kde sa zosúladenie rodiny a práce vníma ako základný predpoklad ekonomickej nezávislosti žien a rovnosti medzi ženami a mužmi, je základným pilierom európskych politík pre oblasť zamestnanosti. Význam zosúlaďovania pracovného a rodinného života sa zdôrazňuje aj v súvislosti s cieľmi pre oblasť demografickej obnovy, v kontexte politík aktívneho začleňovania, politík sociálnej inklúzie a boja s chudobou, vrátane chudoby detí. Stratégie a ciele zosúlaďovania práce a rodinného života boli významnou súčasťou lisabonského procesu pre obdobie 2000 až 2010 a predstavujú jednu z dôležitých ciest k plneniu viacerých cieľov Stratégie Európa 2020[1] pre nastávajúce obdobie do roku 2020 (rast zamestnanosti, redukcia chudoby i zvýšenie vzdelanostnej úrovne).

Základný rámec pre opatrenia v oblasti  zosúlaďovania práce a rodinného života bol na pôde Európskej únie (ďalej len „EÚ“ resp. ES) položený už v jeho začiatkoch; rodová rovnosť sa spomína už v zakladajúcich zmluvách o ES (napríklad rovnaké odmeňovanie za prácu).

Pre konkrétne politiky zosúlaďovania práce a rodinných povinností sa stalo významným medzníkom Odporúčanie Rady EÚ o starostlivosti o deti z 31. marca l992 (92/241/EHS),[2] ktoré definovalo „starostlivosť o dieťa“ ako široký koncept, ktorý môže zahŕňať poskytovanie služieb starostlivosti o deti zodpovedajúcich potrebám detí, príspevok alebo špeciálnu dovolenku pre rodičov, ako aj vytváranie prostredia, štruktúr a organizácie práce prispôsobených rozdeleniu pracovných, rodinných a výchovných zodpovedností za starostlivosť o deti medzi ženy a mužov.

V priebehu 90. rokov sa zosúladenie rodinného, súkromného a pracovného života stalo základným pilierom európskych politík zamestnanosti. Dôležitý krok v presadzovaní týchto politík predstavovalo na úrovni EÚ prijatie Smernice o rodičovskej dovolenke v roku 1996,[3] ktorá stanovila pre členské štáty povinnosť implementovať politiku zamestnanosti ústretovú k rodinám. Rodičia – matky i otcovia – získali nárok na voľno z práce pri narodení dieťaťa. Zámerom danej smernice tiež bolo zvýšiť možnosti zosúladenia  pracovného a rodinného života a vyváženejšej deľby práce medzi ženami a mužmi. Smernica bola v roku 2010 v rámci lisabonského procesu revidovaná,[4] nová smernica garantuje minimálne štyri mesiace rodičovského voľna pre rodičov po narodení alebo adoptovaní dieťaťa, pričom je jeden mesiac neprenosný – určený pre druhého z rodičov (spravidla pre otcov) so zámerom podporiť otcov, aby čerpali toto voľno. Súčasne dáva rodičom právo na zmenu pracovného režimu po návrate z rodičovskej dovolenky do zamestnania a na uvoľnenie z práce z vážnych rodinných dôvodov.

Počas deväťdesiatych rokov a neskôr boli prijaté viaceré ďalšie smernice zabezpečujúce rovnaké práva žien a mužov v zamestnaní i v prístupe k tovarom a službám.[5] Pre oblasť zosúlaďovania práce a rodiny je dôležitá Smernica Rady 96/97/ES o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia a Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania (prepracované znenie), ale tiež Smernica 2003/88/EC o pracovnom čase (limituje priemerný pracovný týždeň na 48 hodín) a Smernica 97/81/EC o práci na skrátený úväzok (zakazuje diskrimináciu pracovníkov na skrátený úväzok a garantuje prechod z plného úväzku na skrátený a naopak). Význam problematiky podčiarkuje fakt, že Európska komisia uznala harmonizáciu a vyváženie práce a rodiny za kľúčový indikátor kvality zamestnania.

Na obdobie 2000 – 2010 sa hlavným rámcom politík zosúlaďovania práce a rodiny stala Lisabonská stratégia.[6] Lisabonský summit v máji 2000, ktorý popri ekonomickom raste položil rovnaký dôraz aj na udržanie sociálnej kohézie,[7] uznal dôležitosť tejto agendy a zdôraznil význam podpory všetkých aspektov rodovej rovnosti vrátane zosúladenia pracovného a rodinného života.

Následne Rada EÚ v Barcelone definovala v roku 2002 jednu z ciest dosahovania zámerov v oblasti zosúlaďovania práce a rodiny a odstraňovania prekážok zamestnanosti žien – poskytovanie služieb starostlivosti o deti. Predstavitelia krajín EÚ sa v záveroch zo zasadnutia Rady zhodli na cieľoch v oblasti starostlivosti o deti, ktoré sa stali súčasťou Lisabonskej stratégie. Sú to nasledovné úlohy: zaručiť dostupnosť, cenovú prijateľnosť a vysokú kvalitu starostlivosti o dieťa; poskytovať starostlivosť 90 % detí vo veku od troch rokov do veku povinnej školskej dochádzky a 33 % detí mladších ako tri roky.[8] Odvtedy sú známe ako „barcelonské ciele“ o zariadeniach starostlivosti o deti a ich dosahovanie predstavuje základ politík zameraných na zosúladenie  pracovného, súkromného a rodinného života na úrovni EÚ aj členských štátov.

Súčasné ciele v oblasti zosúlaďovania práce a rodinného života na obdobie do roku 2020 v nadväznosti na lisabonský proces rámcuje stratégia Európa 2020. Rada EÚ formálne prijala novú stratégiu zamestnanosti a rastu počas júnového summitu v roku 2010.[9] V usmerneniach členských štátov pre politiky zamestnanosti[10] zdôraznila popri zvyšovaní zamestnanosti žien a mužov aj podporu kvality pracovných miest (usmernenie č. 7) prostredníctvom politík harmonizácie práce a rodiny, vrátane dostupnej starostlivosti a inovácií v organizácii práce.[11] Na potrebu stratégií zosúlaďovania práce a rodinného života rovnako odkazuje v usmernení pre politiky sociálnej inklúzie a boja s chudobou (usmernenie č. 10). Pripomína, že rozširovanie príležitostí zamestnania zostáva kľúčovým aspektom integrovaných stratégií členských štátov na prevenciu a znižovanie chudoby a na podporu plnej účasti v spoločnosti a ekonomike, preto by mali sústrediť úsilie na zabezpečenie rovnosti  príležitostí vrátane prístupu všetkých ku kvalitným, dostupným a udržateľným službám aj v sociálnej oblasti.

V máji 2013 EK vyzvala členské štáty k zvýšeniu úsilia v oblasti starostlivosti o deti a k naplneniu barcelonských cieľov.[12] V predloženej správe o pokroku konštatuje, že ak má EÚ do roku 2020 dosiahnuť stanovený cieľ rastu zamestnanosti, členské štáty musia vynaložiť väčšie úsilie na opatrenia týkajúce sa starostlivosti o deti. A ako v tlačovej správe upozornila podpredsedníčka Komisie a komisárka pre spravodlivosť, základné práva a občianstvo Viviane Redingová: „Opatrenia týkajúce sa starostlivosti o deti by sa nemali vnímať ako náklady, ale ako investícia do budúcnosti.“[13] Správa uvádza, že oba ciele týkajúce sa dostupnosti a prístupnosti služieb starostlivosti o deti dohodnuté na úrovni EÚ splnilo iba osem krajín. Komisia pripomenula, že politiky pre vytvorenie lepšej rovnováhy medzi súkromným a pracovným životom – najmä služby starostlivosti o deti – sú pre presadzovanie zamestnanosti žien kľúčové. A väčšia miera zamestnanosti žien je dôležitá pre dosiahnutie cieľov EÚ v oblasti zamestnanosti a zlepšenia celkovej ekonomickej situácie. Komisia preto v rámci tretieho cyklu európskeho semestra na rok 2013[14] navrhla 29. mája Rade odporúčania pre jednotlivé krajiny,[15] pokiaľ ide o oblasť zamestnanosti žien, dostupnosti a kvality starostlivosti o deti a/alebo celodennej školskej starostlivosti a služieb opatrovania detí.

Podpora zamestnanosti žien a lepšia harmonizácia pracovného, rodinného a súkromného života žien a mužov sú prioritou aj v rámci nových stratégií ES pre oblasť rodovej rovnosti.[16] Prostredníctvom Európskeho paktu pre rodovú rovnosť 2011 – 2020 sa Rada EÚ prihlásila k svojim záväzkom naplniť ambície EÚ v oblasti rodovej rovnosti, vrátane „podpory lepšieho vyváženia pracovného a súkromného života počas celého života, a to aj v prípade žien aj mužov, aby sa tak posilnila rodová rovnosť, zvýšila sa účasť žien na trhu práce a prispelo sa k riešeniu demografických výziev“.[17] V súvislosti s tým vytýčila nasledovné tri okruhy aktivít a opatrení: a) zlepšiť poskytovanie adekvátnych, dostupných vysokokvalitných služieb starostlivosti o deti predškolského veku s cieľom dosiahnuť ciele vytýčené na zasadnutí Európskej rady v Barcelone v marci 2002; b) zlepšiť poskytovanie služieb zariadení starostlivosti o iné závislé osoby; c) podporovať pružné pracovné podmienky a rôzne formy dovolenky pre ženy i mužov.

V Stratégii rovnosti žien a mužov 2010 – 2015 sa Európska komisia pre túto oblasť zaviazala skúmať zostávajúce rozdiely v nárokoch na dovolenku z rodinných dôvodov, najmä na otcovskú dovolenku a dovolenku pri starostlivosti o osoby, a možnosti, ako ich odstrániť; ako aj podávať správy o činnosti členských štátov, pokiaľ ide o zariadenia starostlivosti o deti. Finančná podpora na zabezpečenie opatrení sa poskytuje v rámci štrukturálnych fondov, ale aj v rámci ďalších programov financovania .

Oblasť zosúlaďovania rodinných a pracovných povinností sa postupne stala jednou z prioritných tém sociálnej agendy súčasnej Európy. Dilema práca verzus rodina nielen pretrváva, ale vzhľadom na zmeny v demografickej, vzdelanostnej a ekonomickej situácii sa ešte prehlbuje. Na všetkých úrovniach sa hľadajú cesty, ako zlepšiť rámcové podmienky tak, aby zohľadňovali požiadavky a potreby zamestnaných osôb so zodpovednosťou za členov rodiny.

[1] Stratégia Európa 2020 má víziu vytvoriť z EÚ inteligentné, udržateľné a inkluzívne hospodárstvo, ktoré zabezpečí vysokú mieru zamestnanosti, produktivity a sociálnej súdržnosti. Pre naplnenie tejto vízie si vytýčila šesť operatívnych merateľných cieľov: dosiahnuť mieru zamestnanosti obyvateľov vo veku 20-64 rokov 75 %; úroveň investícií do výskumu a vývoja 3 % HDP EÚ; dosiahnuť ciele „20/20/20“ v oblasti klímy/energie; znížiť podiel ľudí, ktorí predčasne ukončia školskú dochádzku, zo súčasných 15 % pod 10 %, a zároveň zvýšiť podiel mladých ľudí 30-34 rokov s vysokoškolským vzdelaním zo súčasných 31 % minimálne na 40 %; a znížiť počet ľudí ohrozených chudobou o 20 miliónov (o 25 %).

[2] Odporúčanie Rady 92/241/EHS z 31. marca l992 o starostlivosti o deti. Rada EÚ, Barcelona 1992.

[3] Rámcovú dohodu o rodičovskej dovolenke uzavreli európske medziodvetvové organizácie sociálnych partnerov (ETUC, UNICE a CEEP) 14. decembra 1995 a do účinnosti ju uviedla Smernica Rady 96/34/ES z 3. júna 1996 o Rámcovej dohode o rodičovskej dovolenke uzavretej medzi UNICE, CEEP a ETUC. Smernica významne prispela k tomu, že pracujúcim rodičom v členských štátoch sa vďaka opatreniam v súvislosti s dovolenkou zlepšili možnosti na zosúladenie pracovných a rodinných povinností.

[4] Nahradila ju Smernica Rady 2010/18/EÚ z 8. marca 2010, ktorou sa vykonáva revidovaná Rámcová dohoda o rodičovskej dovolenke uzavretá medzi BUSINESSEUROPE, UEAPME, CEEP a ETUC a zrušuje smernica 96/34/ES.

[5] Zoznam smerníc pozri na: http://www.gender.gov.sk/?page_id=787.

[6] S cieľom pre oblasť zamestnanosti – zvýšiť zamestnanosť žien na 60 %.

[7] Jedným z hlavných záverov Lisabonského summitu štátov ES bolo postupné vytváranie Európy založenej na ekonomike súťaže a na dynamických vedomostiach. Načrtol nový európsky sociálny model, v ktorom má rovnakú dôležitosť ekonomická politika, politika zamestnanosti a sociálna politika; tento trojuholník sa vzájomne dopĺňa a žiadna časť nemôže úspešne fungovať bez prepojenia na ostatné dve súčasti. Sociálnej politike dal summit širší rozmer – chápe sa nie len ako „záchranná súčasť rozvoja ekonomiky“, ale ako priamy produktívny faktor ekonomického rastu.  V tomto sociálnom modeli nejde len o vytváranie nových pracovných príležitostí, ale o tvorbu „dobrého pracovného miesta“, s ktorým by bol spokojný zamestnanec aj zamestnávateľ.

[8] Presidency Conclusions – Barcelona European Council, 15 and 16 March 2002. SN 100/1/02 REV 1 (http://www.consilium.europa.eu/uedocs/cms_data/docs/pressdata/en/ec/71025.pdf).

[9] Rada má hlavnú zodpovednosť a je ústredným bodom novej stratégie zamestnanosti a rastu, v marci 2011 odsúhlasila celkový prístup v rámci stratégie a hlavné ciele EÚ a v júni odsúhlasila podrobné parametre stratégie vrátane integrovaných usmernení a vnútroštátnych cieľov.

[10] Proposal for a Council Decision on Guidelines for the Employment Policies of the Member States: Part II of the Europe 2020 Integrated Guideline. Dokument Rady 10907/10, Brusel, 9.6.2010.

[11] „Work-life balance policies with the provision of affordable care and innovation in work organisation should be geared to raising employment rates, particularly among youth, older workers and women.“ (Tamtiež…, s. 12).

[12] Barcelonské ciele: Rozvoj služieb starostlivosti o deti v Európe na zabezpečenie udržateľného a inkluzívneho rastu (COM(2013)322 final). Správa Komisie Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov. Brusel, Európska Komisia 29. 5. 2013.

[13] Pozri: http://europa.eu/rapid/press-release_IP-13-495_sk.htm.

[14] Pozri IP/13/463: Cesta pre Európu z krízy: odporúčania pre jednotlivé krajiny na rok 2013. EK, 29.5.2013.

[15] Odporúčania boli adresované 11 členským štátom, medzi nimi aj Slovensku: ODPORÚČANIA RADY, ktoré sa týka národného programu reforiem Slovenska na rok 2013 a ktorým sa predkladá stanovisko Rady k programu stability Slovenska na roky 2012. COM(2013) 375 final. Brusel, 29. 5. 2013 (http://ec.europa.eu/europe2020/pdf/nd/csr2013_slovakia_sk.pdf).

[16] Pripomeňme, že rovnosť žien a mužov je základnou hodnotou Európskej únie zakotvenou v zmluvách a jedným z cieľov a úloh EÚ, uplatňovanie zásady rovnosti žien a mužov pri každej činnosti je jej všeobecným poslaním (čl. 2 a čl. 3 ods. 3 Zmluvy o EÚ a čl. 8 Zmluvy o fungovaní EÚ); rodová rovnosť je zakotvená v čl. 23 Charty základných práv Európskej únie. Európska komisia prijala v roku 2010 Stratégiu rovnosti žien a mužov 2010 – 2015. SEK(2010) 1070, SEK(2010) 1080. Správa Komisie Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov. Brusel, 21. 9. 2010; následne Rada Európskej únie prijala Európsky pakt pre rodovú rovnosť (2011 – 2020): Závery Rady zo 7. marca 2011 o Európskom pakte pre rodovú rovnosť (2011 – 2020). (2011/C 155/02). Úradný vestník Európskej únie, 25. 5. 2011.

[17] Popri tomto záväzku sa explicitne uvádza „odstránenie rodových rozdielov v oblasti zamestnanosti a sociálnej ochrany vrátane rozdielneho odmeňovania žien a mužov“ a „boj proti všetkým formám násilia na ženách“.